Kolekcia zborníkov predstavuje osobitý druh publikácií, kam patria almanachy, ročné prehľady a rôzne vedecké zborníky. Tieto publikácie zhromažďujú súbor prác s tematickou prepojenosťou pod jednotným spoločným názvom. Univerzitná knižnica sa systematicky venuje budovaniu tejto kolekcie od roku Vzhľadom na špecifický charakter dokumentov je ich fond organizovaný podľa vydavateľov, čo umožňuje čitateľom nájsť na jednom mieste všetky zborníky konkrétnej inštitúcie. Celkový počet zborníkov v tomto fonde dosahuje päť knižničných jednotiek. Knižnica taktiež udržiava aktuálny zoznam s kategorizáciou zborníkového fondu.
?detail&p=vedecky-casopis-art-communication-popculture
Záverečné a kvalifikačné práce
Časopisy v knižnici
(úryvky)
VTÁČIK PAULÍNA
Migrácia vtákov signalizovala blížiacu sa zimu, čo mu pripomínalo potrebu myslieť na chladné obdobie. Odlety vtákov mu nikdy neboli sympatické; závidel im slobodu pohybu. Po ich odlete zostávali prázdne hniezda. Predpokladal, že po dokončení cesty sa opäť vrátia, snáď na jar.
Deň bol nesmierne ľahký, takmer ako pierko, a on ho pravidelným rytmom spracovával do čerstvo asfaltovaného úseku na kilometri výstavby diaľnice D
Tam a späť, sem a tam.
Práca neubúdala, ale deň áno. Vypol motor stroja a prešiel k potoku, kde bola voda citeľne chladnejšia. Hladina sa však vyhrievala na slnku a pripomínala letný júl. Vo špinavej taške niesol pivo, salámu, pár rožkov a roky premárneného života. Pivo vložil do chladnej októbrovej vody. Bolo mu ľúto, že v staničnom bufete, kde si denne kupoval obed, mali v ponuke len parížsku salámu a rybacie konzervy. Do šupiek od banánov sa už hrnuli mravce. Ľahol si na chrbát, ruky si založil za hlavu a začal uvažovať o inej, v tom okamihu ešte nejasnej budúcnosti.
Stavba domu postupovala a s každou navozenou tehlou, kvádrom a vrecom piesku rástli aj jeho vnútorné trápenia. Predtým bolo všetko v poriadku. S Ankou sa milovali, žili naplno, popíjali a snívali o krajších dňoch, ktoré sa napriek rastúcim múrom domu zdali byť čoraz vzdialenejšie.
Do ich spoločného života sa pomaly vkrádala únava. Staršia dcéra Elenka mala štyri roky, mladší Paľko dva, keď sa už nemohol dočkať príchodu bagra. Už večer pred tým si chytil do ruky krompáč. Makal ako zviera. Predsa len, bude mať vlastný dom. Láska išla bokom, na neskôr. Anka miešala betón jemnými rukami. Na miešačku nemali peniaze. Po nociach šila susedom na starej singerke, zatiaľ čo Fero s cementom vo vlasoch d mondo chrápal na spoločnej piecke. Raňajky našiel pripravené na stole, a kým premýšľal, ako v práci ušetriť energiu na domácu prácu, Anka muravala z tvárnic. Fero si objednal tie väčšie, aby práca išla rýchlejšie.
Keď si večer ľahali do postele, Anka sa smiala, že ju šteklí jeho drsné ruky, popraskané od vápna a cementu. Časom však aj tieto prejavy zmizli, únava ich oboch zomlela skôr, než sa stihli dotknúť.
Dom rástol. V spomienkach sa mu vynárala krásna žena, kvôli ktorej chodieval na zábavy až z kopaníc. Teraz tancovala okolo miešačky, odhadujúc množstvo piesku, vápna a cementu. V improvizovanej kuchyni, kam sa už presťahovali zo starého domu, na ňu hľadel zamračene. V krčme v televízii videl herečky z Pobrežnej hliadky. Nahnevane štuchol lyžicou do taniera.
Prichytil sa, že mieša maltu zúrivo, len aby dom stál čím skôr a mohol odísť. Bolo mu jedno kam, len nech už nevidí tie jej dobré, láskavé, utrápené oči, ktoré v ňom vzbudzovali ľútosť.
- Ferko, Ferinko. Máme ťa radi, si náš, jediný, najlepší.
- Neser ma! - odhŕňal jej ruku zo svojej.
- Upečiem parené buchty, tie máš rád, - ozývalo sa za ním, ale on už nepočul.
Po práci častejšie zablúdil do krčmy za kostolom. Keď ho potom zbabelí kamaráti opreli o neobložené základy, preklínal vynálezcov kľúčových dierok, ktoré len spôsobovali problémy s ich hľadaním. Istý čas ho odtiaľto brávala jeho žena sama, ale keď ju pred všetkými nazval „opuchnutou škatuľou', prestala s tým.
Paľkovi sa blížil piaty rok. Stavba bola takmer dokončená. Jediným potešením pre neho bol pohľad na syna, ktorý kŕmil andulku Paulínu. Meno dostala po ujčinej, ktorá mu darovala starú klietku. Vtáčika našiel zraneného pri kamenných schodoch, ktoré viedli zo záhrady k domu. Ošetril ho. Keď ho umiestnil do klietky, otec poznamenal: - Vtáci majú lietať!
Chlapci z ulice sa mu posmievali, že stavajú väčší dom ako ostatní, preto si prirástol k srdcu k vtáčikovi. Sníval o tom, že keď vyrastie, odletia spolu. S obavou hľadel na syna a pomyslel si, že možno má vtáčika radšej ako jeho.
Po obhádzaní základov Fero odišiel. Do neďalekého okresného mesta, kadiaľ viedla cesta D Odvtedy sa úsmev na chlapcovej tvári objavil len vtedy, keď otec občas vymenil zatuchnutú izbu na slobodárke za nový, veľký dom.
- Tak prečo nie je pri nás? - dobiedzal chlapec do sestry, ktorá len ledabolo mávla rukou, pretože práve počítala množiny.
- Nie si dobrý, - mudrovala nad knižkou. - Každý deň musíš urobiť jeden dobrý skutok. Mohol by si začať s riadmi v kuchyni. Alebo urobiť niečo iné.
- Čo iné? - vypytoval sa.
- Ja viem? Niečo viac. Urobiť niekomu radosť. Niekomu, koho máš rád.
- Najradšej mám Paulínu.
- Tak urob radosť jej.
- Ako?
- Načo ju držíš v klietke? Len ju trápiš. - V tej chvíli jej napadlo, že škrekot andulky ju ruší pri matematike.
Dlho na ňu hľadel. Premyslel si, že v každom dvore je mačka. Ujčina ho pred nimi varovala. Podišiel ku klietke, položil ju na okno a otvoril dvierka. Veľmi si prial, aby odletela. Paulína sa neisto rozhliadala, nebola zvyknutá na slobodu, aj keď sa s ňou počítalo. Slabučké pohojdávanie krídlami naznačovalo, že ju láka voľnosť. Preletela na konár jablone a o chvíľu zmizla nad záhradami. Spomenul si na otca a bol šťastný.
Vyčistil klietku a odniesol ju na pôjd. Na dvore nasypal krmivo sliepkam. Keď skončil, bola už takmer tma. Nevidel dobre na biely betónový chodník v záhrade, po ktorom sa, ťahajúc za sebou zranené krídlo, pomaly, s poslednými zvyškami síl, vliekol k klietke domov vtáčik. Mal šťastie, veď v každom dome je kocúr.
Vysoké schody vedúce k domu mu však prehradili cestu.
Zastal, zbieral zvyšné sily, pozrel do osvetleného okna a začal spievať. Nepočuli ho, televízor hučal. Pritúlil sa k betónovému chodníku.
Oblialo ho chladné teplo domova. Obloha bola tmavá ako atrament, okolo mesiaca sa tvoril biely kruh z ľadu.
Tej noci udreli prvé jesenné mrazy.
MIMORIADNY VLAK
Vždy som si hovoril, že prázdne reči ma neoklamú. Hlúposti! Tá žena mi víri v mysli. Uprostred leta ma zastavila v pasáži a keďže som zmeškal rande, z recesie som jej podal dlaň a ona - vraj na Veľkú noc budem otcom. Ja, študent ekonómie, s priemerom 2,2 a dlhými prstami, o ktorých hovorili, že by mohli konkurovať Chopinovi. Zopár dievčat si ich už všimlo, ale to bolo všetko! Nikdy som ich nestrkal tam, kam podľa mňa nepatrili. Zatiaľ.
Nemám rád ryby. Na rozdiel od Heleny. Preto som sa s ňou rozišiel. Predstavte si, pri každom bozku cítiť vôňu Stredozemného mora vo vlastnej šťave, to nie je nič povznášajúce.
A ešte ten šport. Bol som posadnutý volejbalom s jasnou vyhliadkou dostať sa s reprezentáciou na olympiádu. Stretol som však Marcelu a nič z toho nebolo. Aspoň som si pri čítaní výsledkov mohol spokojne povedať - ja som to nezavinil. Nech sa z úspechov zodpovedajú tí, ktorí prehrali, nie tí, ktorí ich spôsobili.
Stalo sa a už sa nedá odvolať. S Marcelou som chodil vtedy, keď ma zastavila tá Cigánka s ovisnutou gambou. Nech som sa ako som sa nútil, ako matku svojho dieťaťa som si ju predstaviť nevedel. Predovšetkým nie seba ako otca. Teda v prípade Marcely. Dostať sa do jej blízkosti sa považovalo za splnenie kvalifikačného limitu pre postup do finále súťaže „Kto dostane Marcelu?' Prebojovali sme sa tam štyria. Nevyhral nikto. Na toto určite nemyslela.
Nikdy som na veštby neveril, vysmieval som sa im, ale čo ak predsa? Bláznovstvá. Dobre teda. Pripusťme si to.
O tri dni je Veľkonočný pondelok, takže vec je jasne rozhodnutá. Prečo mi to však nedá pokoj? Otca jeho!
V Poprade ma čaká Jana - moja láska. Skutočná. Viem to, cítim to. Ak by ste sa ma spýtali prečo - je to jasné - je iná ako ostatné, je proste skvelá. Jana. Tú by som si aj vedel predstaviť. Dokonca, keby bolo treba, aj si ju vezmem. Lenže poznám ju od Nového roka, takže zasa nič.
Naposledy som cestoval domov na Veľkú noc s jednou nohou v koši s husou. Teraz sa to však nestane. Bude ma čakať Jana a tá by ma - ľutovala. Budem cestovať ako človek!
Tuším už aj viem ako. Nastupovala do vozňa.
„Prepáčte, mladá pani, môžem vám pomôcť?' Pozrela na mňa, akoby som ju žiadal o ruku. Nič nepovedala, iba prikývla. Vzápätí sa spod jej kabáta vynorilo bábätko, ktoré tam skryla pred severákom od Koliby. Utekaj! Náhodou pôjde do Popradu, vystúpime spolu, a to mi Jana neodpustí.
Keď som druhýkrát prehltol, už takmer na odchode, začul som: „Ste veľmi láskavý.'
Mohla mať tak dvadsaťdva. Hm, celkom atraktívna. Dokonca veľmi.
„Nehnevajte sa,' položila mi do náručia spiace bábätko. Nuž, prečo nie, mal som plecniak a prázdne ruky.
„Už si ich necítim,' rozpačito sa usmiala. Chytila obe tašky (poriadne veľké) a vykročila k vozňu pre matky s deťmi. Pred schodíkmi do vagóna zastala a dala mi prednosť:
„Budete otcom,' mrkla očkom.
Ježišmária - veštba! Úniku nebolo.
„Aspoň budete sedieť,' dodala. (Dúfam, postojačky by som to hádam neprežil.)
„Hlavne, že vy si sadnete, ja postojím,' presvedčivo som cigánil, pretože presvedčivo cigániť je lepšie ako nepresvedčivo vravieť pravdu. Naučil ma to jeden major na vojne, ktorý mi pred pár rokmi prikázal prekonať vodný tok. Keď ho potom zo mňa vylievali, stále neveril, že som neplavec.
O chvíľu som vyhodil z kupé dvoch podnapitých neotcov, ktorí sa chystali hrať šach. Vďačne sa na mňa usmiala, Mária. Vedel som už, že sa tak volá aj jej (na tých pár hodín i moja) malá.
„Takého si si mala vziať, a nie toho pľuháka,' ukázala na mňa babka, sediaca pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, plnila v istom zmysle funkciu manžela svojej neveste. Syn od nej ušiel a nechal trojročné chlapča. Pri Melčiciach (mali sme červenú a dal som chlapca vycikať cez okno) sa ukázalo, že to bol syn toho odkundesa Ondra, ktorého si priviedol z prvého manželstva.
„Jáj, nuž veru tak,' skončila na úvod.
„Ale vy ste poriadny človek. Inakší. Je to na vás vidieť. A tá malá - celá po otcovi. Koľkože má?' - „Dva,' odvetila Ria (tak som jej hovoril od Trnavy). V Šenkviciach som sa pokúsil pred tým všetkým skryť si hlavu pod kabát, ale pani v stredných rokoch, sediaca vedľa mňa, musela prebaliť svojho Janka. Ria ma potiahla za rukáv a povedala:
„Peter, prosím ťa, posuň sa o kúsok!'
Posunul som sa.
„Na sviatky, na sviatky? A k vašim, či k vašim?' ukazovala babka raz na mňa, raz na Riu.
„K našim,' povedala rozhodne. „A to už ako?! K našim nepôjdeme?!' zvýšil som hlas.
„Ale, deti, vari sa len nechcete jeden druhému znechutiť? Taký pekný pár iste obe matere rady uvidia.' Aj sa mi to začínalo páčiť.
„A ďaleko?' dobiedzala babka.
„Do Popradu!' usmiala sa.
Hotovo! To mi ešte chýbalo. Jana ma zabije. Nič jej nevysvetlím. Ria sa pritom pozrela na mňa tak, že aj keby som cestoval len do Ilavy, priplatil by som a šiel do Popradu.
Prikývol som. Uvažoval som, že vystúpim v Štrbe a ďalej pôjdem osobným vlakom, ale veď sa nejako vyparím. „A my do Vavrišova.' Odmlčala sa.
Jej dcéra s otvorenými ústami ako akreditív pokojne zaspala na jej pleci. Keď som občas cítil jej dych, ani som sa mu nečudoval, že ten jej zutekal.
„Prosím vás, mohli by ste mi to vytriasť na záchode?' podala mi do rúk pani v stredných rokoch plienku. „Ste tu jediný otecko a ja sa tam nedostanem.' Janko mal hnačku.
Mária (Ria som jej hovoril len vtedy, keď ma nehnevala) sa zasmiala do rukáva. Mechanicky som vzal plienku a chcel ísť. „Dajte to sem, Petrík,' zaťala sa babka. Vytrhla mi plienku z ruky a odhodila ju niekde pri Ilave. Podal som ju majiteľke späť, a vtedy som si pomyslel: preklínam vás!
Jediný otec! A kde sú tí vaši otcovia, manželia, druhovia alebo čo?
Potom mi ich prišlo akosi ľúto. Najmä jej. Zamyslene hľadela na Riočku. Tá papkala a monotónny kašeľ koľajníc ju spoľahlivo uspal.
Neviem čo, ale čosi som zacítil. Ja - Paľo Polák, prezývaný Kájo, pretože pre kočku, ktorú som si vyhliadol, nebolo úniku. To o mne tvrdili závistliví kamaráti. (Pred vami však priznávam, že dobrú polovicu svojich milostných príbehov som si vymyslel. Napokon, ako väčšina podobne úspešných mužov.)
Je to smola byť pár hodín riadnym manželom medzi ženami, ktoré ich nemajú.
Pani v stredných rokoch lakonicky zahlásila: „Najlepšie je byť slobodnou matkou.' Povedala to tak, že som si spomenul na svojho majora.
Ria niekam hľadela, keď si neodbytná babka tipovala: „Isto ste rada, že ho máte.'
Prikývla!
Minuli sme Varín. Teda ty takto? A čo ja, na to nepomyslíš?! Ako chceš!
Naklonil som sa ponad spiace Riočku a pred užasnutou babkou som jej vtisol dlhý bozk. Vôbec sa nebránila. Tá druhá pozrela, akoby vravela: „Nehrajte mi tu divadlo.' A mala pravdu. Začal som sa vžívať do svojej úlohy. Keď manžel, tak manžel. A vzorný!
„Mladý pán, Petrík, nože, nože,' pokarhala ma babka, keď zbadala, že Márii sa po mojej akcii (všetko, čo konám vedome, tak nazývam) zaleskli oči.
Zostal som ticho a možno nechtiac sa moja ruka dotkla jej.
Viem presne, že toto akcia nebola.
„Život pre osamelého človeka je ako hľadieť cez oblok na bál,' povedala znenazdajky Vavrišovanka. Tá v stredných rokoch mala zatvorené oči.
„Povieš si, ach, čo tam po zábave. Márnosti! A tak veľmi by si chcela byť márnivá.' Hľadeli sme na ňu. Potrebovala sa s niekým podeliť. A keď sa delí, treba prijať aj podať ďalej. A nerušiť.
„Chceš to, čo nemáš,' položila uhlíkovú ruku vnukovi na hlávku. „Si sám, chceš niekoho, niekoho máš - chceš mať pokoj. To nie je dobre. Kým ťa pustia do postele, vyspí sa na zemi,' hladkala ho. Celý čas hľadela do okna, za ktorým bežali stromy, domy, lúky, polia, Strečniansky hrad, Kraľovany, Ružomberok, a ja som pomaly začal premýšľať nad tým, ako sa vykľučkovať. Hľadím na ňu a myslím na Janu. (Nevie sa správať, je príliš ukecaná, má silné boky, krátke nohy, nahlas sa smeje.) Pozriem von - zasa až toľko nerozpráva, boky má akurát aj nohy a milo sa smeje. Nuž
„Tak veľa vody,' s úsmevom nám spolu s nevestou podávajú ruky. To je už Mikuláš a podávam jej cez okno veci, ktoré sa nedajú vyvliecť chodbou.
„A držte sa,' zakývala, pretože aj my sme jej kývali. My. Potom sme vytiahli oblok. Až keď som v kupé uvidel samé nové tváre (bez detí), uvedomil som si, že aj pani v stredných rokoch už vystúpila. Celý čas som premýšľal o Jane, ale aj o Márii, či Rii? Tuším viac o nej.
Prekliatie! Prečo jej tú ruku nepustím? Prečo! Zabudol som totiž povedať, že malá na ktorejsi výhybke za Ľubochňou skoro spadla, a tak sa nám v ochrannom pohybe stretli ruky pod kabátikom, ktorým bola prikrytá. Akosi sa im už nechcelo späť. Až po Mikuláši. Keď sme však zatvorili oblok a sadli si, stretli sa znovu.
Prestal som sa tváriť a nechal som sa ovládnuť (asi) myšlienkami, ktoré prichádzali cez spojené dlane.
Janu som zbadal, keď vlak ešte fičal pomerne rýchlo. Okná boli väčšinou pootvárané, lebo veľkonoční lyžiari si pripravovali výhodné pozície na vykladanie svojho náradia.
Stála tam s celou partiou - Hela, Oľga, Kaja, Zora, Dodo, Lefi, Bobula a ostatní. Bol som rád, že ich vidím, že som doma. Kopce som nevidel, bola noc, ale kopce sa dajú aj cítiť. Naši sú u sestry na Morave (mám ísť za nimi), ale aj tak som sa tešil. Možno ani nepôjdem, ostanem s partiou. Na september mi zostal len jeden dekanát, tak čo?
Zbadali ma a spustili nadšený jasot. Poznajú sa tie zvítania, keď príde posledný, a ste kompletní. Jana, tá milá, zlatá Jana (predsa len sa strašne rehoce) sa na mňa vrhla a dosť dlho mi trvalo, kým som sa oslobodil a (takmer som na ňu zabudol) pomohol som Márii. Vystúpila posledná. Vlak odišiel. Nastúpilo len zopár ľudí, kto by odchádzal z Tatier na Veľkú noc?
Po celý čas, kým som jej pomáhal, nič nepovedala. Úplne nič. Až keď som jej poslednýkrát podal ruku (ona mi svoju podala nešikovne, lebo jej padal z pleca vak a na rukách mala spiace Riočku), zachvel sa jej hlas:
„Peter.'
„Som Paľo,' zachvel sa aj mne. Dočerta!
„Príjemné sviatky.' Držal som jej dlaň a pocítil som čosi, čo človek občas cíti, keď chce stisnúť, a nedá sa. Nejde to. Zdalo sa mi, že to bolí málo. Prečo aj? Usmiala sa.
Perón bol už prázdny a bolo mi trápne tam tak stáť pred partiou. A pred Janou. Odbehol som s tým, že sa na ňu už viac nepozriem. Nesmiem! „Ahoj.' Neobzri sa! Vydýchol som si. Prišli sme za roh staničnej budovy. Panebože. Môj vak. Zostal na peróne. Rozbehol som sa. Bol tam. Sám. Všetci už odišli. Aj ony.
Nie! Nie! Nie! Musia tu niekde byť. Asi šli do čakárne.
Vletel som do dverí. Čakali. Povedala, že na prípoj do Slavkova ja, že som si zabudol vak. Také krásne výhovorky!
Čakáreň bola prázdna, len v rohu v prišerí sedela Cigánka. V Poprade je dosť Cigánov, ale táto? Slabo sa na mňa usmiala?
V rušných uliciach Bratislavy, medzi kaviarňami a historickými uličkami, sa odohral príbeh dvoch duší, ktoré sa hľadali bez toho, aby to vedeli. Martin, vášnivý fotograf s hlbokým pohľadom a dušou umelca, sa často strácal vo svojich myšlienkach, zachytávajúc krásu mesta na svoj objektív. Elena, elegantná knihovníčka s úsmevom, ktorý rozjasnil aj ten najpochmúrnejší deň, milovala dlhé prechádzky mestom, kde nachádzala inšpiráciu vo vôni starých kníh a tichých momentoch.
Ich prvé stretnutie nebolo ako z romantického filmu. Martin, ponorený do hľadania dokonalého záberu pri Dunaji, takmer zrazil Elenu, keď sa jej z rúk vysypali knihy. V tom chaose, keď sa obaja zohýbali zbierať rozhádzané diela, ich pohľady sa stretli. Bolo to len zlomok sekundy, ale stačilo to. Martin, očarený jej rozpakmi a jej jemným úsmevom, jej pomohol pozbierať knihy a s ospravedlnením jej podal jej obľúbenú knihu od Mircea Eliadeho.
Od toho dňa sa ich cesty začali preplletať. Začali sa stretávať pri káve, kde Martin obdivoval jej vášeň pre literatúru a Elena bola fascinovaná jeho pohľadom na svet cez objektív. Rozprávali sa o snoch, o umení, o živote, o všetkom, čo ich napĺňalo. Postupne sa ich priateľstvo pretavilo do niečoho hlbšieho. Každé spoločné rande bolo objavovaním nového rozmeru jeden druhého. Martin jej ukázal krásu mesta z vtáčej perspektívy, zatiaľ čo Elena mu otvorila dvere do sveta slov a myšlienok.
Ich láska sa rozvíjala pomaly, ale isto, ako zrelé ovocie. V jedno jarné popoludnie, na mieste, kde sa ich cesty prvýkrát skrížili, Martin požiadal Elenu o ruku. Pod hviezdnou oblohou, s výhľadom na osvietený Bratislavský hrad, jej povedal, že našiel v jej očiach celý vesmír. Elena, so slzami šťastia v očiach, prijala jeho ponuku a vedela, že našla svoju večnú lásku.